It’s hard to be a rockstar!

Autor: Barbora Marsinová | 4.6.2013 o 13:52 | (upravené 4.6.2013 o 14:54) Karma článku: 5,85 | Prečítané:  830x

„Spoznáte ma podľa toho, že budem ten najkrajší chlapík na letisku s ceduľou v ruke, zlatými vlasmi, zlatým opálením a zlatým úsmevom" , napísal do sms náš hostiteľ v Gold Coaste, predtým než sme sa nalodili do lietadla v Sydney. To, že bude tento popis myslieť austrálsky Srbo-Venezuelčan doslovne, som nepredpokladala. Zlaté vlasy sa dajú s peroxidom ešte ako tak docieliť, to som tak nejako logicko-konštruktívnou dedukciou a s pomocou ženského šiesteho zmyslu vycítila. Z malinkej časti pomohla zrejme aj profilová fotka. No zlatý úsmev som si popravde vysvetľovala metaforickejšie. Aj takto sa môže začínať jedna z najbláznivejších skúsenosti s couchsurfingom.

Prvý krát v živote ma niekto na letisku vítal s ceduľkou s mojím menom. Peroxidové vlasy zapletené do dredov, ku ktorým sa sem tam priplichtila aj nejaká tá mušľa kontrastovali s jeho tmavou pokožkou a obočím. Pri privítaní bolo jasné ako myslel zlatý úsmev. Nuž, niet mu čo zazlievať. Investície do zlata v akejkoľvek podobe sú dnes rozumné. A mať pri sebe neustále jednu uncu, to už zvyšuje likviditu človeka. Keď nás o štyridsať minút neskôr taxikár vyhodil pred dvadsaťtri poschodovou rezidenciou priamo na hlavnej promenáde, mysleli sme si, že sa pomýlil. No keď dorazil náš hostiteľ na svojom dvojmiestnom športovom mercedese,  vystúpil s pivom v ruke a hlasným pokrikom „Dobro došli!", pochopili sme... Stretli sme sa štyria „couchsurferi". Okrem mňa tu bola  jedna Nemka s podobne pohnutým hľadaním samej seba útekom z Európy, a dvaja slovenskí fešáci.

Medzitým, ako nám náš hostiteľ do ruky strčil Kozla a kľúče od svojho bytu, sme sa stihli porozhliadnuť po obývačke. Ako prvá nám udrela do očí tyč s diskoguľou po pravici. Na vrchole tyče boli dve malé vlajky, slovenská a nemecká, symbolizujúce nielen národnostné zloženie jeho hostí, ale najmä pôvod jeho obľúbených pív. Tyč je kvalitná, pevná, a čo si budeme hovoriť, neodolateľná. „Niektorí" z nás si potom zvyšok večera ľadovali nohu po nevydarenom trojitom vrute (moja noha odvtedy zmenila farbu trikrát, a pokračuje vo svojom dúhovom trende). Po druhom kole piva, českom klenote z prazdroja, vytiahol domácu slivovicu. V tej chvíli som už mala pocit, že sa mi to len sníva. A to ešte nebol ani zďaleka koniec.

Po prvej tretine privítavania sme využili výhodu prázdnych pohárov, a prešli sa po zvyšku bytu. Na jednej strane obývačky kuchynský pult, kde sa varila pravá chorvátska fazuľová polievka s rebierkami, spomínaná tyč, kožený gauč, a bar. Taký výber som nevidela ani v najlepších podnikoch. A ako inak, chladnička plná piva.

„Tam dole je bazén, sauna, výrivka a tenisové kurty, pôjdeme si zajtra zahrať?", oznámil nám len tak medzitým, ako miešal fazuľačku. Všetko spomínané sme samozrejme patrične využili. Potom nás doviedol do svojej spálne, prekrásne designovo zariadenej miestnosti s výhľadom na more a vlastným vchodom na terasu. „Tu budú spať dievčatá, ja spím na gauči". To nám už spadla aj s nemeckou „spolucouchsurferkou" sánka. Ďalšou miestnosťou, ktorá nám bola predstavená, bola kúpeľňa, veľká ako intráková izba pre troch. Samozrejme výhradne pre dievčatá, dve umývadla, sprchový kút a obrovská rohová vaňa. Jedná strana výhľad na more a druhá na rieku. Nebudem ani spomínať ďalšie miestnosti: terasu, šatník, kde spali obaja slovenskí fešáci, a ich druhú kúpeľňu...

Ten večer (a nielen ten) pretieklo veľa piva a slivovice. Ráno sa náš hostiteľ s ťažkým povzdychom zobudil, pretiahol, a s hlasom patrične zachrípnutým, ako sa po takej príležitosti patrí, zahlásil: „It's hard to be a rockstar!"

Aby sa nepovedalo, na chvíľu sme opustili tento raj na Zemi a pozreli sa aj do okolitých oblastí. V blízkosti je známa pláž Byron Bay, kde sa čas zastavil v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Dodnes tam na ulici zakopnete o voľnomyšlienkárov v batikovaných tričkách so stratenou súdnosťou o svojich umeleckých schopnostiach. Jednému takému som skoro dala dolár, len aby na chvíľu prestal spievať. Dokonalé miesto pre Hippie komunitu. O prírode sa už nebudem opakovať. Zase dookola to isté. Gýčovo-modrá farba mora popretkávaná odrazom západu slnka, na brehu sem-tam biely maják ako z tých pouličných replík umenia, čo turisti kupujú vo veľkom. Občas na horizonte, nad hladinou mora, vykukne nejaký národný park so špicatými vrchmi, zahalenými oranžovým jasom zapadajúceho slnka. Ako napríklad Mt. Warning, či Springbrook National Park.

Spoločná cesta troch Slovákov sa skončila. Chlapci ma opustili a odleteli niekam do Indonézie. Bude mi chýbať varenie, zariaďovanie a celkovo starostlivosť o moje dva poklady. Síce možno mali chvíľami ťažkosti uniesť moje divoké šoférovanie po ľavej strane za hlasitej hudby hard rocku (keď som si omylom uvedomila, že mám ísť naľavo). A aj ja som tie moje poklady občas chcela zakopať a zabudnúť kam. No ponorka nás úspešne obišla.

Okrem nočného života, ktorý je s „Rockstar" viac než pestrý, sa snažím cez deň nasať aj atmosféru Surfer's Paradise. Buď si ráno si zabehám po pláži, alebo sadnem na bicykel a obzerám okolie. Na jednej strane vidieť more, prekrásne, divoké a nespútané. Občas nejaký ten surfista snažiaci sa presvedčiť nepriaznivé podmienky a oklamať vlny. Na druhej strane mrakodrapy. Vysoké a majestátne, samé sklo a kov. Dokonalá prehliadka moderného umenia.

Dnes, úplne náhodou, som natrafila na kadetov na plavčíkov. Nuž, ak si myslíte, že Baywatch bol pastva pre ženské oči, mali by ste vidieť toto! Práve z mora vychádzali tieto zosobnené telá Adonisov v rovnošatách, každá o ploche niekoľko centimetrov látky (Austrália musí byť veľmi chudobná krajina). Bolo ich tak na dva tucty. Aj rovnošiat, aj kadetov. To som skontrolovala. Potom som ale musela pridať prevod na bicykli, aby som medzi nimi preletela rýchlejšie a nezbadali tak moju slinku vykukujúcu z pravého kútika úst.

Musím ale priznať, že už je to vcelku jednotvárne. Čochvíľa ma to začne nudiť. Stále dookola tie isté, dokonale vypracované telá, so „sixpackom" a surfovaním vyrysovanými bicepsmi. Opálení, bez trička bežiaci po pláži, s vetrom vo vlasoch a dokonalým úsmevom. Hmm.. Ako to tak píšem, asi sa obetujem a ešte to tu chvíľu teda prežijem.

Už som tu ôsmy deň. Ťažko sa mi bude odchádzať.


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dnes sa spochybňuje liberálna demokracia, populizmus je na vzostupe

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?