Koka koale?

Autor: Barbora Marsinová | 27.5.2013 o 8:21 | (upravené 27.5.2013 o 9:02) Karma článku: 6,79 | Prečítané:  624x

Pláže v bezprostrednom okolí Melbourne sú skutočne prekrásne. Surfisti tu ešte v čase pomaly plížiacej sa zimy zdolávajú niekoľko metrové vlny za západu slnka. Len po dvojhodinovej ceste od centra Melbourne je človek v jednej z najznámejších oblastí, Mornington Peninsula, preslávenej predovšetkým krásnymi vinicami obkolesenými práve malými, bezvýznamnými plážami. I keď pláže sú tu fenomenálne, skutočnými pokladmi juhovýchodu Austrálie sú národné parky, ich fauna a flóra.

Čo tam po flóre. Stromy sú síce krásne, dokonca aj pestrofarebné, ale tie klokany! To je niečo! Moje prvé stretnutie s klokanom bolo na dopravnej značke. Spolu s  dvomi slovenskými spololubojovníkmi sme vyštartovali z auta so slovenskou vlajkou v rukách, a objímali toho čierneho neštastlivca na žltom podklade. Tento sa prekvapivo nebránil.. Ďalšie stretnutie o niekoľko hodín už bolo o niečo poetickejšie. Zahliadli sme pasúce sa stádo na potulkách po Great Ocean Road. Musím uznať, že udržiavat anglický trávnik v Austrálii nie je veľký problém. Stačí vypustiť zopár takýchto pedantných bylinožravcov a výsledok vo forme trávniku pokoseného na 15 milimetrov ako z časopisu „Záhradkár" je zaručený. Len by bolo potom vhodné poprechádzať kolom dokola takto vytvoreným anglickým trávnikom jedným z tých malých áut na zber golfových loptičiek. Ten guľatý biologický odpad je totiž všade.

Na ceste do národného parku Grampiens nám už tie roztomilé tvory neprišli až tak roztomilé. Na ceste sa dali s nimi (skôr proti nim) hrať kuželky, a boli sme v skutku šťastní, že na aute z požičovne po zákernom bodychecku na kapotu neostali viditeľné stopy. Ani na útočníkovi, ani na aute. V kempe boli na každom rohu. Jedného pokojne sa pasúceho vedľa nášho auta som v polospánku nadránom letmo pozdravila. Teda, len čo som bola vypľuvnutá zo zadných sedačiek auta kde som spala. Evidentne ale moje entré zapôsobilo na toho skákajúceho cicavca, a na druhý deň sa klokan nechal aj pohladkať.

Koaly sú na prvý pohľad o niečo priateľskejšie. Alebo nie? Ktovie, pretože ich flegmatizmus a veľmi vláčne pohyby vylučujú prenos akýchkoľvek emócií. Tupý pohľad doblba (alebo aj na blba, to závisí na koho sa díva) za neustáleho žutia eukalyptového listu a výraz v tvári pôsobia upokojujúco. Jedna bola natoľko oddaná svojmu osudu, že sa na ceste nechala fotografovať asi desiatkou turistov z dvadsať centimetrovej vzdialenosti. Ako inak, nezabudla pritom žuť... Tak by ma zaujímalo (a ochrancovia zvierat mi odpustia moje rúhanie), ako by sa správala, keby jej niekto podstrčil namiesto eukalyptu lístky koky.

Papagáje sú všade naokolo. V podstate je tu celá operená časť zverimexu vo voľnej prírode. Počas raňajok po poloprebdenej noci zakuklenej v spacáku na zadných sedačkách miniauta sa k nám tri pripojili, a jedli nám doslova z ruky. Mali však dosť úcty k nášmu najlacnejšiemu toastovému chlebu, aby si dali len vtedy, keď sme ich kŕmili. Na druhej strane tie veľké čierne vtáky pri Mackenzie Falls... Len čo sme otvorili veľkú konzervu tuniaka a začali spravodlivo prerozdeľovať (mám tu rolu mamy, takže to bolo na mne), priletela prvá straka. Druhá, tretia prišla zprava. Vytvorili formáciu o troch útočníkoch. Sledovali cieľ. O pol sendviča neskôr nastal prvý nálet, a jedna z tých veľkých čiernych potvor nám ukradla syr zo stola. O jeden plátok som sa s ňou úspešne preťahovala, a tak tým malým okrídleným zlodejkám ostal len jeden plátok vo fólii. Nevedeli ho však rozbaliť, a tak sme sa im posmievali. Vedeli sme, že to len tak nevzdajú, lebo ich pohľady sa stali ešte naliehavejšími. Snažila som sa so všetkých síl natlačiť ten suchý sendvič. No nestihla som a už tu bola pomsta. Jedna z tých lietajúcich svíň mi vytrhla z rúk zvyšok môjho tuniakového sendviča. Bolo to ako zo zlého filmu, z hororu „Vtáky čo okrádajú turistov". Stála som tam s chlebom v ruke, a o stotinu sekundy v rovnakej pozícií ibaže bez chleba. Komické ako v čiernobielom filme. Vtáky verzus hladní turisti, jedna nula.

V národnom parku Wilsons Promontory to bolo s tou faunou o niečo lepšie. Pri ceste si poskakovali klokany a zdieľali spoločné priestory s emu. Emu sú naozaj vtipné vtáky, vedia sa tak nádherne nechať vystresovať bežiacim človekom a ich komický beh na tých tenkých nožičkách je fenomenálny. Kick by som ale od nich dostať nechcela. Z čohokoľvek, čo je vyššie ako ja mám prirodzený rešpekt. Veľa toho teda nie je...

Ak človek hľadá vnútorný pokoj, ticho a krásnu prírodu, toto je miesto na zemi kde má šancu ich nájsť. Kilometre dlhé pláže, s kryštálovo čistou vodou a bielym pieskom. Na ňom okrem klokaních nie sú žiadne ďalšie stopy. Metrové vlny tmavomodrého Tasmánskeho mora, spenené ako čerstvo načapovaná dvanástka, lámuce sa o skaly pozapichované pod skalnatými prevismi v piesku. Nikde nikto. Ani živej duše na kilometre ďaleko. Zvuky, ktoré tvoria to dokonalé ticho sú poletovanie čajok a šum mora, lámanie vĺn. Ani o frekvenciu viac. Súkromné miesto na zemi, kde si človek uvedomuje aký je pri prírode malý a nepodstatný. Celý polostrov je ohraničený takýmito intímnymi pokladmi, kde sebareflexia prichádza bez zavolania a zmysel života je zrazu úplne irelevantný. Alebo žeby práve naopak?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dnes sa spochybňuje liberálna demokracia, populizmus je na vzostupe

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?